Kresťan a politika. Ide to dokopy?

Autor: Ján Jakubčo | 16.10.2020 o 18:20 | Karma článku: 3,35 | Prečítané:  575x

Byť verným kresťanom a zároveň byť politicky činný. V dnešnom svete na prvý pohľad dva nezlučiteľné "vesmíry". Je tomu však naozaj tak? Nemali by veriaci zostať so svojou vierou len ticho za múrmi svojich chrámov?

V poslednom čase som sa zúčastnil viacero diskusii, kde hlavnou témou bolo postavenie kresťana - jednotlivca vo svete. Ako to však často býva, debaty skĺzli aj k politike. Pri tejto téme to nebola výnimka. Začal som sa však hlbšie zamýšľať nad otázkou: Quo vadis, kresťania?

 

Cirkev a jej miesto v spoločnosti

Vidíme, že aktuálna doba a spoločenské trendy nenasvedčujú o podpore kresťanstva a jeho ideí, cirkvi a cirkevných inštitúcii. Kresťanstvo upadá v celospoločenskom povedomí len do roviny akejsi filozofie života a tým stráca svoj hlbší duchovný zmysel. Stretávame sa neraz s hanlivými vyjadreniami na adresu kresťanov a cirkvi. Určite každý z nás už počul prirovnanie "Smutné oči, bledé líčka, jednoducho katolíčka". Môžeme vnímať, že podvedome v spoločnosti nasiakol termín "katolík" akýmsi negatívnym puncom. Cirkvi sa udeľujú prívlastky "zastaralá, spiatočnícka, skostnatelá, názormi a postojmi nereflektujúca dnešným výzvam v spoločnosti". 

V poslednej dobe sa cirkev dostáva čoraz viac pod paľbu kritiky zo strany rôznych politických prúdov, ideológii a organizácii. Naposledy u nás na Slovensku sa viedla debata zo strany SaS o odluke cirkvi od štátu, ktorá mimochodom už dávno prebehla. Ide teda v podstate len o zastavenie financovania cirkví zo štátneho rozpočtu. Iná, chúlostivejšia téma, je zneužívanie mladistvých kňazmi a sa stala hlavnou témou hlavne bulvárnych médií, ktoré tým priamo-nepriamo hádžu týchto nehodných jednotlivcov do jedného "vreca" spolu s drvivou väčšinu cnostných duchovných otcov, ktorý vedú príkladný život viery. Zároveň ako môžeme vidieť na príklade austrálskeho kardinála Georga Pella, že nie každé obvinenie sa stretáva s pravdou. Známym ideologickým nepriateľom cirkvi sú hlavne všetky druhy marxizmu a liberalizmus. Hodnoty marxizmu, resp. neomarxizmu či liberalizmu sú vo viacerých otázkach vyslovene protichodné ale ich sila v spoločnosti ovplyvňuje náhľad na cirkev, pravdy a náuky cirkvi sa relativizujú a dnešná liberálna spoločnosť do otázky stavia aj najzákladnejšie stavebné piliere našej spoločnosti ako osobnosť človeka, rodina, hodnota života, svedomie, stáročiami nemenné a platné morálne a etické pravdy. Požičanými slovami českého kardinála Tomáša Špidlíka je možné dodať, že relativizmus dosiahol svoj vrchol a je náročné spoločensky (či politicky?) korektne vyjadriť pravdu. Označenie "xenofób" je čoraz častejšie neuvážene používané aj voči osobám so slušným ale odlišným názorom. Pre kresťana sa stáva výzvou vyjadriť svoj názor tak, aby sa vyhol ostrej, neraz surovej a neinteligentnej kritike.

 

Čo je pravda?

Známa otázka Piláta Pontského, ktorú v rozpakoch položil Ježišovi. Túto otázku sa môžeme spoločne opýtať aj teraz seba samých. Čo je pravda? Kde sa nachádza v dnešných protichodných ideológiách, životných štýloch a neobmedzených možnostiach? 

Obávam sa, že dnešná spoločnosť sa riadi pravidlom: Pravdu má ten, kto hlasnejšie kričí! V poslednej dobe ako kresťan vnímam, že nie je dôležité to, čo je správne, čo je prospešné človeku, celej spoločnosti ale to čo je moderné, nové, zaujímavé, iné. Každý deň sa hľadá nová senzácia, napr. reality-show v televízii majú od reality veľmi ďaleko a ich významný cieľ je zaujať hoc aj pobúrením a tým posúvať morálne hranice slušnosti a etického správania sa. Slová ako tradícia, konzervatívnosť, umiernenosť, historická skúsenosť sú dnes nemoderné a takými argumentami sa podarí dnes presvedčiť málokoho. 

História nám ukazuje, že národ ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť. (Winston Churchill) Túto múdru myšlienku vieme transformovať na spoločnosť, či človeka jednotlivca. Konzervatívny filozof Alasdair Maclntyre pokladá vývoj terajšej modernej spoločnosti za slepú uličku. Tvrdí, že bez všeobecne prijatej morálky a etických pravidiel nie je možné, aby spoločnosť mohla fungovať. To či má pravdu.. no, presvedčme sa sami! 

 

Naše korene sú naša budúcnosť

Pomôžem si opäť Sv. Písmom: "Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom prináša veľa ovocia". (Jn 15, 5) V prenesenom význame sa pozrime na verš z Písma aj cez svetské oči. Naša slovanská identita, naše korene, história, kultúra, jazyk, stáročné pravdy morálky. Túto bohatosť našich koreňov asi najkrajšie "poeticky" vystihnú pestrofarebné a rozmanité kroje, ľudové zvyky a tradície, tance a hudba. Príchod sv. Cyrila a Metoda, ktorý nám priniesli vzdelanie, písmo, vieru v živého Ježiša, ktorý nás odvtedy sprevádzal a sprevádza v rodinách a spoločenstvách cirkvi počas ťažších i ľahších období, počas rokov hojnosti ale i prenasledovania. Naša identita, ktorá sa vybudovala na kresťanskej láske nás hnala dopredu počas stáročí za sebauvedomenie a sebaurčenie Slovákov v srdci Európy. A toto nie sú len prázdne nacionalistické reči, je to pravda overená neraz trpkou históriou. Práve naše korene v nás vybudovali tú súdržnosť, ktorá bola potrebná pre životaschopnosť nášho národa. A teraz, keď by sme mali byť vďačný Bohu, našim odvážnym predkom a ctiť si namáhavo uchránené slovenské tradície a kultúru, našu rýdzu vieru, obraciame sa tomu vedomky-nevedomky chrbtom. Práve aj cirkev bránila našu identitu, už od čias našich vierozvestcov. Nie je to tak dávno, kedy sme boli okupovaný Sovietskym zväzom a bola to opäť cirkev, ktorá predstavovala od začiatku najväčšiu otvorenú opozíciu voči komunistickému režimu. Mnoho veriacich, kňazov a rehoľníkov za našu slobodu zaplatilo väzením alebo aj životom. Cirkev vždy vplývala, vplýva a bude vplývať na spoločenské dianie, je predsa základným pilierom identity celej Európy. Áno, podporujem sekularizáciu v politickej oblasti. Cirkev a politika neboli ani v histórii dobrá kombinácia a treba sa z tejto skúsenosti poučiť. Avšak vymazať cirkev zo spoločnosti, z identity krajiny je chyba. Kde je naša budúcnosť, keď chceme v nás popierať našu minulosť?

 

Kresťan v spoločnosti

Cirkev nemá mať priamy podiel na moci. Na tom sa zhodneme asi všetci. Ale čo my, kresťania? Kde v tom všetkom je naše miesto? My máme byť svetlom sveta soľou zeme. (Mt 5, 13-14) Konať tak, ako konáme doma, pre našich drahých partnerov, naše deti, priateľov a známych, rovnako takisto aj na verejnosti pre blaho nás všetkých. Nie škriepiť sa o vierouke, medzi denomináciami kto má väčšiu pravdu, neveriacich "strašiť" peklom, žiť si vo svojej bubline komfortu, spokojnosti a po večeroch lamentovať nad aktuálnou situáciou v politike, stavom vecí verejných, kritizovať cirkev, stav spoločnosti a kam sa veci uberajú. Mám dojem, že akonáhle cirkev stratila svojho otvoreného nepriateľa vo forme komunistickej totality, zaspala. Ale neboli to biskupi, kňazi a zasvätení, čo zaspali ale sme to my, "obyčajní" kresťania. Ak nie my, tak kto má ukázať spoločnosti, že cirkev má čo ponúknuť a že živá viera nie je len o nedeľnej návšteve bohoslužby?

Pápež František v exhortácii Christus Vivit zdôrazňuje a zvlášť vyzýva mladých, aby neboli "gaučoví kresťania". Myslím, že vzhľadom na spoločenskú situáciu to je najvyšší čas. Buďme tými, čo prinesú obrodu našej spoločnosti. Buďme tými, ktorí nebudú len divákmi nespravodlivosti, nemorálnosti, ľudskej slabosti a biedy. Konajme to, k čomu sme boli povolaní. Buďme činní aj keď iba drobnosťami počas dňa. Prejavovať slušnosť a láskavosť. Ukázať, že konzervatívny kresťan, ktorý si ctí svoje korene a tradíciu vie byť "in". Politika je rovnako dôležitá. Nie je dôležité, či sa jedná o miestnu politiku v obci alebo politiku celoštátnu. Každý jeden z nás má svoju možnosť vplývať na spoločenské dianie v našom okolí. Naša kritika a nečinnosť veci nezmení, zmení ich len naše odhodlanie slušne ale priamo konať, ako v politike, tak hocikde inde.

Tak teda kresťan a politika. Ide to dokopy? Máme zostať ticho iba za múrmi chrámov? Svoj názor som vyjadril ale dôležitejší názor je práve ten Váš! O čo viac Vaše konanie!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Na veľké testovanie chýbajú zdravotníci

Celoštátne testovať bez toho, aby štát prikázal pracovnú povinnosť, je risk.


Už ste čítali?