Kresťania, kto sme my, aby sme súdili?

Autor: Ján Jakubčo | 12.11.2020 o 15:16 | (upravené 12.11.2020 o 16:20) Karma článku: 4,36 | Prečítané:  674x

Nesúďte, aby ste neboli súdení. Známy výrok z Biblie, ktorý je platný ako pre neveriacich, tak o čo viac práve pre nás - kresťanov. Ak si hovoríte, že mňa sa to netýka, skúsme si spraviť každý sám generálku nášho svedomia.   

Či veriaci alebo neveriaci, kresťan alebo ateista, každý sme sa už aspoň raz v živote stretli s odsúdením niekoho iného. V našich končinách je majoritným náboženstvom kresťanstvo. Kresťanstvo formovalo našu kultúru celé stáročia a práve jemu môžeme byť vďačný za náš zdravý hodnotový a spoločenský systém. Je zaujímavé, ako sa zo vtedajšej rímskej provincie Judea rozšírilo nové "učenie" - kresťanstvo. Môžem s istotou tvrdiť, že pokiaľ by sa jednalo len o nejaký nový filozofický prúd, nejakú ľudskú zbožnú ideu, učili by sme sa dnes o kresťanstve ako o ďalšej idey na smetisku dejín. Na čo cirkev dnešných čias zabúda je to, prečo sa kresťanstvo šírilo veľkou rýchlosťou a získavalo si srdcia miliónov úprimne veriacich ľudí. Pravdou je, že Ježiš Kristus učil nie ako zákonník ale ako ten, čo má moc. (Mt 7, 29) Učil o bezhraničnej láske, odpustení a milosrdenstve. Nezaoberal sa arogantnými boháčmi a jeho cieľom neboli politické ašpirácie, práve naopak. Jeho "politikou" bola láska a jeho cieľovou skupinou boli hlavne tí, ktorých spoločnosť vylučovala a boli na jej okraji. Mrzáci, neviestky, mýtnici, hriešnici, chudobní. Hodnota čistej lásky, ktorá bola šírená bez rozdielu. To bolo a stále je to atraktívne "korenie" kresťanstva. Uzdravoval telo i dušu, učil, ukazoval smer, no všimnime si: Ježiš Kristus mal ako Boží Syn autoritu súdiť. Mohol hriešnikov odsudzovať, nadávať im, zatratiť ich a zabuchnúť pred nimi dvere. Neurobil to, práve naopak, On sám zaplatil za naše hriechy smrťou aby sme my mohli byť slobodní. Kresťania, Boh nás vyzýva aby sme robili aj my podobne. Tak kto sme MY, aby sme súdili?  

 

Kto sme my, kresťania?

Úplne legitímna otázka: kto sme? V tomto je kresťanstvo špeciálne. Môžem byť kresťanom na papieri, no naozajstným kresťanom sa stávam vtedy, keď sa snažím konať ako kresťan - teda tak, ako konal Ježiš. Ako kresťania vieme, že Boh je Pravda a má právo súdiť. Tak aké právo na to máme my? Dáva nám právo súdiť ľudí okolo nás to, že sa zúčastňujeme na sv. omšiach? Máme imaginárnu pečiatku kresťanstva, ktorá potvrdzuje pravdivosť rozsudku? Alebo máme azda právo súdiť preto, že žijeme "svätejší" (ozaj v úvodzovkách) život? To, že sa občas pomodlíme aj ten dlhý ruženec nám dáva právo rozhodovať o požehnaní a preklínaní, o živote a smrti, o spáse a zatratení? Neraz práve na nás môže platiť Ježišov zdvihnutý prst: "Beda vám zákonníci a farizeji, pokrytci..". (Mt 23,13) Kresťan rozhodne nie je niekto, kto šíri nenávisť, odsúdenie, predsudky, ohováranie, atď. a preto je potrebná naša sebareflexia.

 

Milovať hriešnika a nenávidieť hriech

Veľmi známe heslo jedného z najväčších učiteľov Cirkvi, sv. Augustína. Aká je však prax? Kresťania sa žiaľ niekedy viac zaoberajú témami ako potraty, LGBTI, registrované partnerstvá a liberalizmom, než sebou samými, láskou, milosrdenstvom, pomocou a modlitbou. V našich komunitách máme tendenciu inakosť a ľudí "zvonka" hneď odsúdiť, bez toho, aby sme zaujali správny kresťanský postoj. Stretávam sa s názormi "kresťanov" ktorý odsudzujú ženy čo išli na potrat, homosexuálov, ľudí čo nežijú čnostný život, alkoholikov, gamblerov, prostitútky, narkomanov,... A o koho sa zaujímal Ježiš? Boh neodsudzuje hriešnika, naopak, miluje ho. Boh však nenávidí hriech a my máme robiť podobne. Nepochopte ma zle! Nehovorím o schvaľovaní liberalizmu, potratov, registrovaných partnerstiev, atď. Hovorím o tom, že by sme sa mali zaujímať napr. o ženy, ktoré podstúpili potrat alebo ho zvažujú a podať im pomocnú ruku. Najjednoduchšie je pretlačiť sprísnenie potratového zákona a pritom nepomôcť tým ženám, ktoré neraz nemajú na výber. Je to asi podobné, pokiaľ by sme hladnému povedali, že sa za neho "pomodlíme". Nepomôcť, no ukazovať prstom. Rovnako tak treba pristupovať ku všetkým závislým ľuďom a tým, čo prežívajú náročné životné situácie. Je potrebné jasne preukázať postoj lásky. Odsúdiť hriech ale nikdy nie človeka. Ukážme, že pravidlá kresťanskej morálky nie sú na to, aby obmedzovali ale aby nás chránili, že nie sme inkvizítori ale priatelia. Zostáva len na nás, či budeme preklínať alebo žehnať. 

 

Vráťme sa ku podstate kresťanstva. Tak, ako hovorí jeden pravoslávny náučný príbeh: "Najkratšia cesta ku spáse je nesúdiť" lebo "ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás". (Mt 7, 1-2) Nakoniec len krátka pasáž z knihy Tomáša Kempenského (1380-1471) O nasledovaní Krista: "Keby si aj zrejme videl, že niekto hreší a dopúšťa sa ťažkých priestupkov, predsa nesmieš sa pokladať za lepšieho, lebo nevieš, dokedy budeš môcť zotrvať v dobrom". Riaďme sa touto múdrosťou, milujme, pomáhajme okolo nás tým ľuďom, čo to potrebujú a hlavne: Nesúďme! 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?